Spontánne Vysoké Tatry

9/26/2016

Ani som si neuvedomila ako rýchlo to ubehlo a od výletu v Tatrách sú už 3 týždne. Článok som chcela pridať hneď v prvý týždeň, ale kvôli povinnostiam s VŠ, vybavovaním a zisťovaním potrebných informácií som na to nemala čas a po dlhých dňoch v Bratislave alebo v Trnave ani chuť. Zbytok času som venovala príjemnejším chvíľam mimo počítaču, no myslím, že je načase to napraviť. Hlavne preto, že od pondelka začína semester, v utorok mám prvú hodinu a aj napriek tomu, že sa mi rozvrh páči, tie tri dni budem totálne vyšťavená a to ma tento týždeň nečaká iba škola. Toľko k realite, teraz sa prenesme do posledného víkendu prázdnin. 

Celý tento výlet bol tak spontánny ako niekoľko rozhodnutí počas neho. V piatok som ešte poriadne nevedela, že sa niečo také chystá, večer som mala dovolené od rodičov ísť s Lukášom, jeho otcom a sestrou do Vysokých Tatier na víkend a v sobotu ráno sme odchádzali. Od tata som celé ráno nepočúvala nič iné, len to či mám bundu, čapicu, termoprádlo a turistické topánky prichystané. Jediné čo mňa zaujímalo bolo či mám dostatok servítok, krém na ruky, umelé slzy do očí, kefku, hrebeň a náhradné spodné prádlo. Ostatným som si bola istá že mám (samozrejme že som nemala) alebo nepotrebujem. Napríklad termoprádlo a čapicu. 

Cesta bola v pohode až pokým neprišlo stúpanie cez Nízke Tatry na druhú stranu. Odmalička mi nerobí dobre jazda do veľkého počtu zákrut a ešte horšie to je hore kopcom. Dole kopcom to bolo lepšie, avšak vždy keď to vyzeralo, že už bude dobre, nebolo. Prišla ďalšia zákruta. Nebolo by to také zlé a nepociťovala by som miernu chuť zvracať keby sedím vpredu, avšak nesedela som. Aj na základnej škole som v autobusoch musela sedávať vpredu ak sa šlo na výlet. Nikdy som však nezvracala, našťastie.



Ani som sa nenazdala a čoskoro sme boli pri Štrbskom plese, kde som si vždy myslela, že som predtým bola. Ibaže vlastne nebola. :D Na výlete zo školy sme prešli od Popradského plesa až po Štrbské, ale kedže sa rozpršalo a všetci sme boli hladní a unavení, väčšina ostala niekde v suchu prípadne v bufetoch a na Štrbské a na Jazierka lásky sa šli pozrieť len tí vytrvalí. Tento rok som sa tam ale teda konečne dostala a odniesla si niekoľko fotiek. Polovička fotiek čo mám fotil Lukáš, takže je docela dosť isté, že sa tu možno objaví aj niekoľko jeho. 



Odtiaľ sme sa pobrali do Starého Smkovca, kde boli ubytovaný jeho otec so sestrou a rovno do hôr na turistiku. Pred hotelom som sa zatiaľ nenápadne v aute prezliekla dúfajúc, že to stihnem, prehodila potrebné veci na túru do tašky a skúšali sme fotiť Zenitom, ktorý som myslela že už fotí. Konečne sa mi po takmer roku podarilo dojsť na to, ako ho donútiť vydať zvuk spúšte. Našťastie Lukášov otec s ním vedel fotiť, preto mi to vysvetlil a iba vďaka nemu mám z celého filmu (aspoň) nejakých 8 schopných fotiek, ktoré som mohla dať vyvolať. 

Naša cesta smerovala na Hrebienok a k Studenovodským vodopádom. Na oboch miestach som už bola, ale tešila som sa aj tak, že ich môžem znova navštíviť a tentoraz aj s Lukášom, s ktorým som tak trošku viac plánovala budúce leto ísť na dovolenku práve do Vysokých Tatier. Želanie sa mi splnilo skôr než som čakala a teraz sa môžem tešiť na nové miesta, ktoré spolu navštívime. 



Zo školy sme sa na Hrebienok vyviezli jak páni zubačkou, no teraz sme šli peši. Super bolo, že nám perfektne vyšlo počasie, nepršalo nám, nepieklo slnko, ale bolo pod mrakom, aj keď bolo možno trochu dusno, no to si už nespomínam, kedže píšem článok až teraz. :D Na Hrebienku nás prekvapilo množstvo ľudí, vlastne tak isto ako na Štrbskom plese ale niet sa čomu čudovať, kedže bol posledný voľný víkend a každý ho chcel využiť naplno. Na Studenovodských vodopádoch sme pofotili/ natočili vodopád a seba, a keď už sa začala hrnúť masa ľudí, premiestnili sme sa nižšie na kameň, kde sme si spravili omnoho lepšie fotky. Kamarátka samospúšť nás znova nesklamala. 




Naša turistika nabrala smer dole popri vodopáde s prestávkou na nabranie síl horalkami, až pokým sa voda neutíšila a my sme takmer osameli na lesnej cestičke. Pri preskakovaní blatistých prekážok Lukáš trochu namočil nohu do vody, ktorá sa mu zachytila aj na nohy a videli sme to všetci, že nechýbalo veľa a mal by v tom nohu, no on aj tak bude tvrdiť, že do toho nestúpil. A je jedno čo videlo 6 očí. Ešte aj teraz keď to bude čítať to poprie

Časom sme si mysleli, že sme sa už stratili, no polonahí ľudia na balvane nás presvedčili o opaku a naplnili nás novou nádejou, že tadiaľto predsa len vedie cesta k civilizácii. V čase, keď sme sa jeden po druhom potkýňali, vyvŕtali si členky, sťažovali sa na bolesti nôh, kolien a všetkého ostatného (tentoraz som to ja nebola), sme začuli v diaľke autá. Akonáhle sme sa dostali k ceste, čakalo nás ešte niekoľko kilometrov po chodníčku popri ceste naspäť do Starého Smokovca. Každá zákruta mi pripomínala blížiaci sa hotel, kde bolo zaparkované auto a teda naša možnosť dostať sa s Lukášom do nášho penziónu. 



Vyčerpaná a unavená som si myslela, že prídeme do penziónu, nahlásime sa, dostaneme kľúče od izby a vbehneme rovno do sprchy. Opak bol ale pravdou. Od toho momentu začala tá vtipná časť pobytu. Na penzióne nikto nebol. Recepcia prázdna, vchod do reštaurácie zamknutý, ďalšie dvere otvorené, no vnútri prázdno a žiaden odkaz, či sa dotyčný z recepcie vráti čoskoro alebo čo sa deje. Prišiel do pol hodiny, zaviedol nás do "reštaurácie" kde nás ubytoval, vybrali sme si čo chceme na raňajky, spolu s Poliakmi sme ho nasledovali na recepciu, odkiaľ zobral kľúče a s mrmlaním popod nos niečo o tom, že nám to musí ísť ukázať, lebo nevie nás zaviedol do izby, ktorú nám odomkol a pred tým do nej nahliadol. Ostali sme vyvedení už len z tohoto a ostatné nasledovalo až potom. Manželskú postel predstavovali dve rovnaké postele narazené k sebe s 5 cm medzerou uprostred, dvere od sprchového kúta nešli zavrieť a pri snahe opraviť ich som to ešte viac pokazila. Chýbala podložka na zem, takže dobre že sme sa nezabili ale chvalabohu sme mali aspoň uteráky, pretože bez nich by sme neviem čo robili. Zabalili sa do plachiet alebo čo. Obaja sme si zabudli zubnú pastu, čo pridalo ďalší bod na pomyselný list nepodarených vecí. 


Medzeru medzi posteľami sme využili na odloženie paštéty, ktorá predstavovala našu večeru. Lukáš šiel vypýtať nožík, ktorý tiež zabudol a ten pánko, ktorého sme pomenovali Orestes kvôli názvu penziónu Valentína, znova niekam zmizol a tak sme si nožík požičali sami. O desiatej sme ležali v posteli, oči sa nám zatvárali, rituálne sme prezerali Instagram a v tom dostal Lukáš chuť na niečo dobré. Našli sme po niekoľkých minútach najbližšiu reštauráciu, Restart Burger (Poprad), ktorá mala ešte otvorené minimálne hodinu a pol a bola doslova 5 minút od penziónu. Nasledovalo niekoľko ubezpečovacích otázok, či naozaj ideme, v sekunde sme sa obliekli a boli na ceste. 
Boli sme očarený výberom a kvôli mne sa čašník musel dva krát vrátiť, pretože som si nevedela vybrať. Interiér bol príjemný, hrala dobrá hudba, nebolo tam hlučno napriek tomu, že sme tam neboli sami, obsluha príjemná, burgre sme mali hotové skôr než sme čakali a tie boli neskutočne dokonalé. Nečakali sme servírovanie na doske, ani to, že budú tak výborné. Z celého tohto spontánneho rozhodnutia sme boli tak nadšený, že sme nechápali čo sme vlastne spravili a ako je možné že sme našli tak super podnik tak rýchlo, super sa najedli a stihli sa vrátiť kým Orestes zamkne penzión. 

Zobralo si to ale daň a to, že sme dostali obaja v noci strašné suchoty. Jeden cez druhého sme sa dočahovali fľašky a vypili sme asi 3/4 z nej. Ráno sme sa pobalili, najedli a tam nás čakalo ďalšie prekvapenie pobytu. Robila som tlmočníčku medzi Orestesom a Rakúšanom, kedže sa nevedeli dorozumieť za čo nám našťastie domáci strhol okolo 5 € z účtu za raňajky. Sama som netušila, že sa do nemčiny po mesiaci nepoužívania dostanem tak rýchlo a budem vedieť použiť všetky slovíčka čo som potrebovala.  



Po odhlásení sme šli už cestou domov, ale pred tým sme sa ešte zastavili okrem iného aj na Strečne, kam som toto leto strašne chcela ísť aj s Lukášom, ale po výlete z Tatier sme boli tak unavený, že sa nám už nikde nechcelo zastavovať. Doteraz som si myslela, že Strečno bola zrúcanina väčšia ako je a že tam nerobia prehliadky, preto som bola prekvapená, keď to bolo aj s výkladom. Lukášov tato natáčal všetko na kamerku, ktorú som mala so sebou, avšak to by som nebola ja, keby neskontrolujem či je zapnuté nahrávanie zvuku. Samozrejme že nebolo tak máme hodinový záznam z prehliadky aj niekoľko videí z prvého dňa bez zvuku



Celý tento výlet bol tak spontánny a zároveň vtipný (kvôli ubytovaniu), že som to nechápala ešte deň po príchode domov. Jednoducho najlepšie ukončenie leta

Ak sa mi podarí zoznámiť sa s dvoma programami na strihanie videí a nastrihať ich vhodne na uverejnenie, možno sa tu objaví aj nejaké to video. Ale to sľubovať nebudem a určite nie deň uverejnenia. 

Akú najspontánnejšiu vec ste podnikli tento mesiac vy?

You Might Also Like

2 komentárov

  1. Spontánne veci, sú podľa mňa v konečnom dôsledku najkrajšie a najlepšie. Za ten víkend ste toho stihli celkom dosť a ako vždy sa nestíham čudovať, aké je Slovensko krásne:)

    Lily of the valley

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. presne tak :) Slovensko je veľmi nádherné, treba len vyjsť zo svojho domu :)

      Odstrániť

Štatistika

Kontaktujte ma

Meno

E-mail *

Správa *