Včera mi začal akademický týždeň, čiže týždeň, kedy by som sa mala učiť, kedy mám na to dostatok času a teda by som sa ešte raz opakujem mala učiť. Ale ako to iste poznáte, v skúškovom období omnoho radšej upratujete, preberáte šaty, rozmýšľate nad záhadami ľudstva a prečo vám nevyšiel ten a ten vzťah či kvôli čomu sa rozišla tá baba z druhej triedy s chalanom. Všetko je omnoho zaujímavejšie a hlavne ak to nie je nič spojené s učením. Nezáleží či ste na vysokej škole alebo máte maturitu, tak isto to je aj pri ťažkých písomkách na strednej počas roka. A presne v takýchto momentoch zisťujem, že ma nakopáva múza, napadajú mi nové články, dokopem sa k tomu, aby som konečne upravila menovky (čo sa mi včera aj podarilo pri všetkých 176 článkoch) a preriedila som si všetky blogy, ktoré som začala sledovať od roku 2012. Áno, bolo ich veľa. A mnohé mali na svedomí rôzne súťaže. Už dlhšie som si ich chcela preriediť, no nikdy na to nebol čas alebo som zabudla, alebo som to proste nepovažovala za dôležité. Avšak včera som neodolala a polovici, vyše 60 blogom, som zrušila odber. Z toho možno polovička z nich už neexistovala. Práve to ma inšpirovalo na napísanie tohto článku. A tým sa spustila lavína nápadov a chuti do písania aká u mňa už dlhšie nebola. 

Nechcem uraziť nikoho komu som zrušila odber avšak veľa z tých aktívnych blogov som nesledovala už poriadne dlhý čas, neklikala som na ich blog a tak bolo zbytočné, aby som ich "sledovala". Viac by malo všetkým záležať na tom, či ich skutočne všetci aj čítajú, nie nejaké číslo na GFC. Vekom a tým že dospievam a začínajú ma baviť iné veci, sa menia aj moje túžby či záujmy. Už viac nesledujem každý blog s kozmetikou, už nesledujem každý fashion blog, na ktorom sa mi aspoň trochu páčili fotky. Mám pár fashion blogov ktoré sledujem a ktoré ma bavia, pretože nie sú iba o outfitoch, ale ich články mi aj niečo dajú. Sledujem blogerky, ktoré píšu o kozmetike ale nie len o nej. Nájdem tam rôzne iné tipy či články zo života alebo veľa pekných fotiek s minimom textu. A potom sú aj blogy, ktoré majú pekné fotky ale takmer žiaden text a tým som odber zrušila. Vždy som prechádzala istou fázou, kedy som sledovala určité druhy blogov a na iné zanevrela či zabudla a neskôr sa k nim vrátila. K určitým blogom ako sú Nicollette Böhm, Victoria Savko a CzechIvy mám priam nostalgický vzťah a nedokážem ich "vymazať z môjho života", pretože niekde v hĺbke srdca dúfam, že ešte niekedy článok pridajú aj keď to možno nie je pravdepodobné. No to sú blogy, ktoré ma naozaj zaujali a vytvorila som si k nim vzťah.  

Každá máme také blogy, ktoré navštevujeme už dlhší čas a vždy tam nájdeme niečo čo nás zaujme a kvôli čomu sa tam budeme radi vracať. A všetky okolnosti v blogovom svete, ktoré sa okolo mňa dejú, to kam sa posúvam ja a ako sa menia moje záľuby určujú aj moju cestu toho, kam sa bude posúvať môj blog. Nechcem sa venovať recenziám tak ako som sa venovala doteraz. Vtedy ma dosť bavili, rada som ich čítala, rada som ich písala, bolo to niečo čo ma naozaj bavilo a na tom som zakladala svoj blog. Časom ma to ale prestalo baviť a teraz už takmer vôbec. Sem tam nejakú napíšem, ešte stále spolupracujem s pár značkami, od ktorých vám budem novinky prinášať na blog stále až kým spoluprácu nezrušíme. Avšak už to nie je to čomu sa budem na blogu venovať. Chcem sem prinášať iné novinky, iné tipy a iné články, plné optimizmu a článkov zo života, ktoré vás budú zaujímať. Alebo sa ich budem snažiť podať zaujímavým spôsobom (konečne, však?). Podobný článok napísala aj Veronika z Vera Paradise a ja s ňou úplne súhlasím, pretože každý sa meníme a tým sa mení aj náš blog.
Premazala som kvôli tomu už pred niekoľkými týždňami staré články, ktoré som tu nechcela a nechala tu len tie, ktorým sa budem venovať aj naďalej alebo ktoré som nechcela stratiť. Začínam to po dlhom čase brať znova viac vážnejšie a idem do toho naplno. Návštevnosť na blogu upadla za posledné mesiace a ja sa úprimne vôbec nečudujem. Málo článkov, takmer žiadna chuť do písania, kedže som riešila viac osobný život a ten "offline" ako ten na blogu a na facebooku (okrem toho môjho osobného). A na jednej strane bola chyba aj to, pretože blog som nemala tak dobrý, aby čísla boli vysoké aj pri neaktivite na blogu. Sama to viem a sama to aj napravím a budem na tom pracovať. 

Nie je podľa mňa správne ak niekto zruší blog len preto, že ho chvíľu zanedbá kvôli iným povinnostiam či životným udalostiam a klesne mu spätná odozva. Každý človek potrebuje prestávku tak ako pri učení a cvičení aj pri blogovaní. Keď sa na to necíti, nech prestane. Ale ak ho to baví, nízke čísla videní či komentárov ho nemôžu odradiť od písania ani od tvorenia nových a možno hodnotnejších článkov. Každý vie písať, len musí písať o niečom čo ho baví. To je základ. Na tom všetkom to stojí. Ak píšete niečo čo vás nenapĺňa radosťou tak vás odradí úplne všetko. Nepriaznivé komentáre, prípadne žiadne ako som vyššie spomínala alebo aj blbá poznámka od niekoho v škole. 

Blogov vzniklo a vzniká veľmi veľa a tak isto ich aj mnoho zaniklo, avšak na scéne ich ostáva ešte stále dosť a preto je viac ako potrebné byť originálnym, vtipným alebo priniesť niečo, čo na veľa blogoch nenájsť. (Tým nechcem povedať, že môj taký je, pretože nie je, uvedomujem si to a chystám to tu pozmeniť hneď ako zmaturujem a budem mať konečne viac času ako teraz.) Také blogy majú šancu uspieť a nalákať viac čitateľov. A to sa vraciam znova k odstavcu vyššie. Budem sa opakovať. Možné je to iba vtedy, ak budete písať o tom, čo je vám blízke a čomu rozumiete. Akoby to vyzeralo, keby niekto kto nerozumie počítačom začal písať o nich? Alebo o autách do ktorých sa nevyzná? Vyzeralo by to smiešno, nezaujímavo a hlavne by to nemalo prínos. A na to by mal každý myslieť. Niekto si to uvedomuje od začiatku a do konca vydrží pri jednej hlavnej téme, pretože ho to naozaj zaujíma, no tí, ktorých baví písanie a možno nemajú úplne jednu vec ktorá ich baví ale milión (ako ja) musia prejsť premenou, takým znovuzrodením, počas blogovania. Hlavne si to uvedomiť a nečakať kým sa vám písanie zhnusí natoľko, že nebudete mať chuť písať článok už vôbec, pretože témy, ktorým sa venujete nezaujímajú ani vás. A potom nemôže nikoho baviť ani váš blog.

Pred pár týždňami a dokonca mesiacmi som blogger ani neotvorila, pretože som nevedela o čom písať, ako začať a nemala som chuť ani pozerať do počítača na niečo iné ako seriál vrámci oddychu. Bola som vyčerpaná z maturity, z neustáleho pozerania doň kvôli nej a tak isto aj unavená z víkendov, ktoré som mala plné. Avšak teraz som chytila druhý dych, ktorý ma tak skoro neprejde, pretože času budem mať omnoho viac keď sa nebudem musieť pripravovať do školy. Dúfam, že mi pomôžete dostať blog aspoň tam kde bol pred tým (na začiatok stačí takto), že úplne na môj blog nezanevriete a budú sa vám páčiť nasledujúce články, ktoré plánujem a budete ma podporovať. :)

Nadišiel čas na druhú časť článku o operácií očí, o ktorej som písala niekoľko týždňov dozadu (klikni SEM). V prvej časti som rozoberala ako prebiehali predoperačné vyšetrenia a samotná operácia a teraz bude článok skôr o pooperačných vyšetreniach, ako často prebiehajú a samotný proces hojenia. Všetko je to ale subjektívne, pretože každý človek to znáša inak a teda sa môže líšiť bolesť aj dĺžka hojenia podľa toho o aký zákrok ide a v akom stave sú vaše oči a aká hrúbka rohovky po zrezaní ostane. Ja som mala to šťastie, že aj po zrezaní mi jej ostalo ešte dosť. Tým pádom sa to aj mala lepšie a rýchlejšie hojiť. A tak aj bolo. Ale pekne po poriadku. :)

Už na ceste domov ako som písala v minulom článku som videla omnoho lepšie, no kedže svietilo dosť silné slnko, mala som celú cestu domov nasadené okuliare. Kvôli slnku som si oči zavrela, pretože som ich nedokázala mať otvorené a popravde som to ani nedokázala. Jedine na miestach, kde bol tieň, no to tiež nie dlhšie ako pozrieť sa kde mám kúsky šalátu, ktoré mi vypadli z bagety, ktorú som do seba tlačila vrámci obeda. Celú cestu na mňa padala únava, ktorá bola viac ako samozrejmá. Čo sme počuli od doktorky, sestričiek aj ľudí po operácií, prvé dni prespím a je to aj to najlepšie čo môžem urobiť. Po príchode domov som však nezaspala, pretože som to nedokázala, ale ležala som v tmavej izbe, kam nesmel preniknúť ani kúsok slnečného lúča. V takejto tmavej izbe som preležala a prežila celý týždeň. Vždy keď sa dalo, mala som zavreté oči a ležala som.

Nepotrebovala som použiť žiadne lieky proti bolesti, čo bolo super avšak niekto ich použiť bude musieť, záleží od toho aké veľké máte bolesti. Moje sa prejavovali hlavne pichaním v oku. Akoby ma niekto špendlíkom pichal do oka, takže som automaticky vždy silno zavrela oči a modlila sa, nech to prejde. Väčšinou sa mi stávalo hlavne ráno, ale prvý týždeň aj počas dňa, že mi len tak z ničoho nič pichlo v oku strašne moc, akoby mi do oka vpálilo veľmi silné svetlo a mňa to vždy zložilo na zem. Väčšinou teda ráno, a cez deň z ničoho nič. Vždy mi vytieklo veľmi veľa sĺz, ktoré som postupne otvorením oka "vypúšťala" a tým sa mi aj uľavilo. Raz som ráno dokonca ostala ležať v posteli ešte pol hodinu, kým mi bolesť ustúpila. Rozhodne neodporúčam mať jedno ostré bodové svetlo v tmavej izbe, na ktoré sa môžte omylom pozrieť. Tá bolesť sa nedá ani opísať. Myslela som, že mi asi vypálilo oko. Nikdy predtým ma nič tak nezložilo naspäť do postele.


Po týždni bolesti počas dňa pominuli, ostali len také menšie, také ktoré ma donútili oči zavrieť ale dalo sa to prežiť. Jediné čo som musela spraviť, bolo zavrieť na chvíľu oči, upokojiť sa a za chvíľu ich otvoriť, dať si umelé slzy a hotovo. Ranné bolesti trvali dlhšie, po dvoch týždňoch však boli len zriedkavé. Pozorovaním som si všimla, že sa objavili vtedy, keď začalo byť ráno pekne, svietiť slnko skôr a mala som mierne odostreté. Ešte doteraz stále vždy poriadne zastriem záclonu, aby mi nepreniklo veľa svetla do izby a aby mi náhodou netrhlo oko. Aj keď po takmer dvoch mesiacoch po operácií nemám žiadne bolesti, zvykla som si zastierať a tak nejak som opatrná. :D

Čo sa týka vyšetrení, prvé bolo hneď na druhý deň po operácii. Skontrolovali, či je všetko v poriadku, či je šošovka tam kde má a o chvíľu som bola už aj preč. Všetko bolo totiž v poriadku. Ďalšia bola kvôli vybratí šošoviek za 4 dni, no to som si mohla vybrať či pôjdem na kliniku alebo k môjmu očnému do Trnavy.

Potom prišla ďalšia kontrola o týždeň od operácie, nasledovala ďalšia po mesiaci, na ktorej som bola tento pondelok a na všetkých to boli len krátke 10-minútové vyšetrenia, kde vám skontrolovali tlak v očiach a ešte niečo na jednom prístroji, ktorý sa používa na kontrolách u očného, no neprišla som doteraz na čo presne je. Potom mi doktor premietal písmenká, ktoré som postupne čítala a keď som sa dostala takmer až na koniec bez problémov, bol to úžasný pocit. Na kontrole týždeň od operácie som nevedela prečítať posledné tri riadky malých písmen presne a len som hádala a niektoré som aj uhádla, no nebola som si istá pri písmenách ako P a D, D a O, E či F. No teraz v pondelok, po mesiaci od poslednej kontroly som prečítala bez problémov pravým okom všetko no ľavým to bolo mierne horšie. Vedela som to prečítať no videla som, že to nie je také jasné ako pravým. Ale to je úplne normálne, že jedno oko sa hojí lepšie ako druhé, postupne sa to ešte bude tak či tak zaostrovať ako mi doktor povedal, aj keď už vidím na 100%.

Ani neviem kedy som začala vidieť úplne dokonalo. Najprv to bolo také jemné, videla som ale nebolo to ostré avšak dokázala som existovať. Nešoférovala som 3 týždne radšej, potom postupne nastali sekundové momenty, kedy sa mi dokonale zaostrilo avšak potom to zmizlo. Potom sa to stávalo častejšie a ani neviem ako, teraz vidím ostro všetko. A hlavne teraz keď je vonku pekne a ja cestujem autom alebo autobusom a sledujem prírodu okolo mňa či budovy, vnímam každý detail a uvedomujem si, že takto som predtým videla naposledy bez okuliarov v treťom ročníku na základnej škole a som strašne vďačná a šťastná.

Jediné čo ma na tom prestáva baviť je nosenie tých slnečných okuliarov. Vedela som, že to bude ťažké si zvyknúť a že sa budem cítiť trápne ak bude škaredé počasie, keď bude pršať alebo bude zamračené a ja ich budem musieť nosiť aj tak. Ale nečakala som, že to bude až tak obtiažne si na ne zvyknúť. Už sa mi raz stalo, že som sa vrátila domov podvečer, kedy už o pol siedmej bola tma a zabudla som si okuliare u Lukáša v aute. Tak isto sme boli nakupovať a vyšli sme z Auparku smerom do Incheby na autosalón a ja som si samozrejme nedala okuliare a až v polke cesty som si to uvedomila a dúfala som, že nenastane žiaden problém. Našťastie bolo vtedy zamračené tak sa nič nestalo, ale keby svieti silné slnko, asi by to nebolo dobré.

To by bolo asi k tejto časti článku všetko, viac ma úprimne nenapadá, no ak ma napadne, hodím to ešte do nejakého článku. Také veci čo sa týka všetkých kvapiek čo si musím kvapkať do očí písať nebudem, rozhodne ale môžte písať otázky do komentárov alebo na facebook. :) Rada odpoviem či poradím a ak máte za sebou niečo podobné ale na inej klinike, napíšte! :)

Chystám ešte jeden článok, ktorý sa bude týkať tejto témy, tak uvidím kedy ho zverejním. :)

Niekoľko dní dozadu som začala rozmýšľať nad tým, čo ma robí vlastne šťastnou. V období maturít sa ťažko rozmýšľa nad niečím iným ako učením a plánovaním si kedy sa začnem učiť ktorú maturitnú otázku. No teraz, keď máme po praktických a v škole už skoro dva týždne nič nerobíme, mám viac času na premýšľanie (pretože v škole sa aj napriek dostatku času k učeniu nedokopem). A tak premýšľam nad tým čo všetko ma čaká, akým smerom sa vyberiem, kam ma zoberú, ako spravím prijímačky, pred tým samozrejme ako dám ústne, ktoré sa už blížia a hlavne, čo prežívam teraz a čo ma čaká najbližšie víkendy. Premýšľam ako sa odreagujem medzi učením pred maturitou, po nej a ako strávim leto. A tým som sa dostala k tomu, čo ma vlastne napĺňa radosťou a robí ma šťastnou. Obyčajné veci, ktoré pre niekoho síce samozrejmé nie sú, ako to, že mám rodinu, že som zdravá a že mám strechu nad hlavou spomínať ani nebudem, pretože za takéto veci je človek vďačný samozrejme. A ak nie je, mal by si uvedomiť čo je dôležité. 

Od začiatku roka sa ma drží nápad, ktorý už nápadom nie je ale cieľom, ísť cez leto na dovolenku s niekym blízkym do Tatier, do hôr, na turistiku a oddýchnuť si. A práve to je to, čo ma robí šťastnou. Pred niekoľkými týždňami som si to uvedomila naplno. Nikdy som nechodila do prírody tak rada ako teraz. Nikdy som sa tam nechcela tak rada vrátiť. Bývam pod horami, avšak nie vždy som mala chuť tam ísť, zúčastniť sa každoročnej turistiky či silvestrovského výstupu na Geldek. Niekoľko krát mi to nechtiac nevyšlo, avšak tento rok mám na pláne veľa výstupov, veľa turistík a veľa prechádzok po prírode. Hory si ma začali získavať a podľa mňa v ten správny čas. Keď máte partnera, ktorý s vami rád pôjde, keď vás tam ťahá srdce a nie ľudia v okolí, vtedy je ten najlepší čas. Určite bude časom viac príspevkov s takouto tématikou, pretože toto je niečo, čomu sa budem chcieť venovať dlho, odnášať si krásne fotky, zážitky a spoznávať takto nové miesta, krásy Slovenska ale časom aj iných krajín. 

Homola

Vo fotení prechádzam vždy nejakou zmenou a vždy je to lepšie než rok pred tým a myslím si, že v tomto som si našla to, čomu sa chcem venovať viac. Vždy som viac inklinovala k foteniu prírody a v tom som sa teraz naozaj našla viac ako pred tým a snažím sa vždy si niekde nájsť niečo iné, nejaký detail, ktorý by inak ostal nepovšimnutý. Začala som si konečne vyberať tie najlepšie fotky a dávať si ich tlačiť, aby som mala takú moju najlepšiu zbierku aj v hmotnej podobe. :) Vždy ma poteší, keď si môžem pozrieť staré fotky či už mňa ako dieťaťa, rodinných výletov alebo čo som odfotila. Pri každej fotke hoci aj kvetu či kúska budovy sa mi viaže nejaká spomienka či udalosť. 

 Šťastnou ma robia západy a východy slnka, kedy je obloha podľa mňa najkrásnejšou akou kedy môže byť. Milujem keď môžem ten moment zvečniť v podobe fotky a rozširovať si tak zbierku. Každé ráno stojím pri balkóne a sledujem pokiaľ mi to čas dovolí a začínam deň hneď s úsmevom, omnoho šťastnejšia a nabitá pozitívnou energiou. Tak isto si vážim každý deň, kedy je pekné počasie a ja nemusím trčať v škole alebo zavretá doma a pripravovať sa na maturitu (čo ma teraz týždeň čaká), ale namiesto toho si môžem toto krásne počasie užiť v meste alebo v okolí dediny na bicykli či korčuliach.



Dlhšie si uvedomujem, že milujem modrú farbu, presnejšie krásne jasnú modrú a azúrovú. Pripomína mi more, ktoré milujem, Mallorcu, na ktorej som strávila detstvo, leto, ukludňuje ma a cítim sa uvoľnene keď môžem pozerať na krásnu modrú oblohu či akýkoľvek modrý predmet.

Odmalička milujem autá a aj keď sa do nich nevyznám, milujem ten pocit, keď si môžem zajazdiť, keď mi naši požičajú auto a ja môžem ísť niekam sama hoci aj len do vedľajšej dediny, keď si môžem pustiť moje pesničky nahlas a užívať si jazdu. Práve preto som si chcela spraviť vodičský preukaz čo najskôr aby som mohla o rok skôr jazdiť. Odmalička som sedela za volantom aj keď som nedočiahla na pedále. Sadla som si na tata a riadila auto len volantom. Akonáhle som dočiahla, začala som na jednotke šoférovať a postupne vekom cez zimu po poľnej ceste som odviezla rodinu k priehrade. Milovala som tie chvíle a uvedomila som si, že sa obzerám častejšie za autami a motorkami, ktoré okolo idú ako za mužmi. Čo si myslím, že je zdravšie. A asi som sa ani za žiadnym chlapom nikdy neotočila. :D Niekedy mám chuť vykúpiť Dráčik a všetky autíčka na ovládanie, všetky zmenšeniny áut kúpiť a pýšiť sa, že mám doma Range Rovera a Maserati.

Keď sa vám splní sem po 9 rokoch, kedy ste to auto objavili, mali možnosť v ňom sedieť a poprosili otca nech vás v ňom odfotí (na fotke je vidno len mňa podotýkam :D ). A teraz, náhodne, sa vám zjaví pred očami a konečne máte možnosť napraviť minulosť. ^.^  #mydream

A potom je tu tento, za ktorého som vďačná ešte viac.


Čo robí šťastných vás?